reklama

Koľko a kedy je dosť?

Existuje vôbec hranica miery korupcie a korupčného myslenia? Aký má korupcia a korupčné myslenie vplyv na rozvoj národa a jeho konečný osud? Myslia súčasní politici na nasledujúce generácie? Existuje vôbec miera kedy je už dosť?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Úvodom by som rád skonštatoval, že som nikdy nebol politicky angažovaný v akejkoľvek strane alebo politickom združení, či inom politicky orientovanom subjekte. Rovnako konštatujem, že takúto ambíciu nemám ani teraz. Nikdy som sa tiež verejne politicky neangažoval. Vývoj udalostí v ostatných rokoch, no najmä nedávne vyhlásenia určitých politikov predovšetkým členov vládnej strany Smer v aktuálnom volebnom období ma však, obrazne povedané, poriadne „zodvihli zo stoličky“. Rozhodol som sa preto napísať tento príspevok. Píšem ho nielen v mene Bratislavčanov, pretože som rodeným Bratislavčanom, akým bol môj otec a aj jeho otec, hoci moja matka bola rodenou Trnavčankou. Nepíšem tento príspevok len v mene obyvateľov západného Slovenska, ku ktorým rodom aj životným pôsobením patrím. Píšem ho v mene všetkých Slovákov, žijúcich na Slovensku aj v zahraničí, ktorým nie je ľahostajný osud Slovenska aj jeho obyvateľov, a to nielen pred aktuálnymi voľbami, ale aj v historicky dlhom období po nich. Píšem ho v mene skôr narodených, ku ktorým vekom patrím, hoci som stále v ekonomicky aktívnom veku, ale aj v mene mladších generácií, pretože ich súčasťou sú aj moji synovia. Nerád by som totiž na ich prípadnú otázku: „Otec, čo si urobil v záujme toho, aby sme v našej rodnej krajine mohli žiť ako normálni, slušní ľudia a nie ako bezprávni otroci bezohľadných postkomunistických oligarchov a ich prisluhovačov?“, bol nútený odpovedať jednoducho, no absolútne potupne: „Nič!“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rád by som sa preto práve dva týždne pred aktuálnymi parlamentnými voľbami, čiže v roku 2020, podelil so širokým, po slovensky rozumejúcim publikom – občanmi Slovenskej republiky, ktorým je dostupný internet o zopár mojich myšlienok. Rád by som tiež podnietil občanov a občianky Slovenskej republiky, nech už bývajú, či žijú alebo pracujú kdekoľvek na svete, aby neváhali využiť svoje volebné právo. Je totiž každej občianke a každému občanovi SR prirodzene dané Ústavou SR. Preto by sa práve predseda vlády a vrcholná predstaviteľka MVSR, organizujúceho voľby nemali uchýliť napriek ich príslušnosti k jedinej z politických strán k poburujúcim vyjadreniam alebo agresívnym gestám, mobilizujúcim jednu skupinu potenciálnych voličov - občanov SR voči akejkoľvek inej názorovej skupine v krajine. Je to vyjadrením hodnôt a kultúry predstaviteľov politických strán. Vďaka im za toto odhalenie v mene všetkých voličov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začnem krátko podnikateľskou témou, pretože hospodárska prosperita krajiny a jej občanov je základom spokojnosti, budovania životných istôt a všestranného rozvoja každého moderného štátu a jeho občanov.

Je prirodzené, keď podnikateľ pri svojej činnosti maximalizuje svoj zisk a neprihliada veľmi citlivo na vonkajšie podnikateľské prostredie, aby neublížil svojim konkurentom, pretože podnikanie je už podľa samotnej definície činnosť, ktorej cieľom je tvorba zisku. Súčasne nikto neurčuje, koľko to je alebo kde má táto činnosť svoju finančnú hranicu. Na týchto aktivitách prirodzene bohatne aj štát, prostredníctvom daňových odvodov podnikateľov. Najmä vtedy, ak ide o podnikateľa, ktorý nepresúva zisky do iných krajín a dane z nich odvádza práve v SR. Ak teda nechceme skĺznuť opätovne k už zavrhnutému socializmu alebo komunizmu, hranice primeraného zisku je veľmi ťažké vopred určiť a je tiež zložité, hoci možné, ich aj regulovať. Na reguláciu však musia dozerať na to určené štátne orgány. Tak sa to deje v každom štáte, ktorého reprezentanti si uvedomujú, že štát má jeden hlavný a priam posvätný cieľ. A tým je mentálne zdravie, nie ohlupovanie, neustály rozvoj a hospodárska prosperita národa, ktorý týmto reprezentantom dáva na začiatku každého volebného obdobia svoje hlasy a vkladá tým do ich rúk svoj osud na celé dlhé volebné obdobie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak je náš národ mentálne zdravý, v čo v kútiku mojej duše aj napriek skúsenostiam za ostatných najmenej 50 rokov stále dúfam, mal by konečne voliť cestu dobra a nie menšieho zla ako to bolo doteraz. Vynára sa však otázka: „Čím je spomenuté dobro?“

Som presvedčený, že „dobro“ je stav, keď sa plnia sľuby, a to nielen tie predvolebné, keď nemusíme našim deťom vysvetľovať, že za slušné vyslovenie svojho názoru sa nemusia hanbiť ani sa preň čohokoľvek alebo kohokoľvek báť. Stav, keď kritika má prevahu tej konštruktívnej a rozhodnutia, najmä „o tých druhých“ sa robia transparentne, keď môžeme mať prirodzený úsmev na tvári aj počas ťažkých dní, lebo dúfame a niekedy aj vieme, že dobro konáme aj pre tých, ktorí nemajú plné priehrštie možností, sú hendikepovaní, či chorí, alebo si užívajú svoj zaslúžený odpočinok, aby sa raz mohli dôstojne navždy rozlúčiť a my ostatní budeme mať z ich poctivého životného príspevku skutočne dobrý pocit. Dobro je charakteristické aj tým, že sa človek ešte počas svojho života dočká spravodlivosti, ktorá hoc je slepá, ovláda mlyny, ktoré poctivo a nekompromisne melú práve zložku zla, ktorá je tiež súčasťou reálneho života.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O tom všetkom je súčasnosť, minulosť aj budúcnosť. Nemali by sme na to zabúdať. Lebo ak zabudneme, alebo nebudeme na dobro dostatočne myslieť a aj v jeho mene konať, budeme musieť žiť tak, ako nám niekto iný, kto s dobrom veľa spoločné nemá alebo mať nemusí, bude prikazovať. Určite sa nám nebude pozdávať forma a ani cieľ takéhoto vládnutia.

Je potrebné uvedomiť si, že nie funkcia tvorí jednotlivca, ktorému je pridelená a dopĺňa jeho autoritu, ale že človek - jednotlivec dokáže do určitej funkcie dospieť, autoritu si čestne vybudovať a prirodzený vplyv tak získať. Za socializmu, ktorý na duši našej krajiny a jej občanov do roka 1989 zanechal ťažké a žiaľ aj nezmazateľné jazvy najmä v psychike, platilo viacero nezmyselných prísloví, ktoré boli z bezmocnosti až také obľúbené, že dokázali na generácie vopred ovplyvniť myslenie a konanie ľudí.

Uvediem len jeden príklad: „Ten, kto nič neurobí, nemôže nič pokaziť, a preto si zaslúži odmenu.“ Keďže som drvivú väčšinu svojho profesionálneho života bol zamestnancom zahraničných spoločností, hoci vždy tu v Slovenskej republike, jedni z našich najbližších susedov – Rakúšania ma naučili trochu inú, podľa mňa lepšiu a prirodzenejšiu, verziu tohto príslovia: „Ten, kto niečo robí, robí prirodzene aj chyby.“ Myslím, že aj takto sa dá chápať rozdiel medzi zlom a dobrom.

Ak vykonávame zmenu, ktorej motiváciou je naša dobrá vôľa nemali by sme sa báť. Ak však k zásadnej zmene pridáme aj svoj vedomý hlas, mali by sme aspoň historickú chvíľku zotrvať v presvedčení, že krok, ktorý sme urobili je tým správnym. Nemali by sme rovnako zabudnúť, že sľuby sa majú plniť a ak konáme v prospech celku múdro a transparentne, výsledky našej práce sa prejavia pozitívne a občania tejto krajiny naše konanie ocenia. Som presvedčený, že to nebudú len ľudia, ktorým súčasná vláda ústami jej predsedu, reprezentujúceho na predvolebných veľkoplošných pútačoch takzvanú „zodpovednú zmenu“ a ministerky vnútra z tej istej Strany, naSmerovanej predovšetkým na zisky a bezúhonnosť jej spriaznencov a politických „súdruhov“ hovorí „emigranti“ a „ľudia z Bratislavy“ a častuje nás hanlivo, že žijeme v bubline a nevieme nič o realite života za minimálnu mzdu. My totiž budeme veľmi radi, ak nielen my z Bratislavy ale ani občania celej SR, hoci aj z často spomínaných „hladových dolín“ nebudú vedieť nič o minimálnej mzde a biede. Ak budú občania z týchto častí Slovenska prosperovať, budú mať isto častejšie úsmev na tvári, budú ľahšie a úspešnejšie budovať svoje regióny ako integrálnu súčasť celého Slovenska. Tak by to bolo podľa mňa prirodzené.

Podstata faktu, že na Slovensku sa mnoho ľudí v biede trápi pre svoju minimálnu alebo neprijateľne nízku mzdu v porovnaní so životnými nákladmi, isto netkvie len v regióne, v ktorom žijú. Dovolím si parafrázovať slová bývalého premiéra z tej istej vládnej strany, ktorá je dominantnou aj v súčasnosti: „Na Východe nič nie je.“ A zároveň si dovolím jemu a jeho „súkmeňovcom“ oponovať: „Ba veru je!“ Pochodil som okrem mnohých zahraničných krajín celé Slovensko, dokonca aj spolu so zahraničnými partnermi a mnohí boli príjemne prekvapení, hoci nevideli „pod povrch“. Sú tam rovnakí ľudia ako na západe, severe alebo juhu našej krajiny, za ktorej rozvoj by každá vláda mala niesť zodpovednosť. Ako jednotlivci aj ako celok. A to nie len naoko a dočasne ako doteraz, ale v plnej miere. Verím preto, že nadchádzajú časy, v ktorých bude možné ozdraviť aj súdnictvo a prokuratúru tejto krajiny, hoci si uvedomujem, že po dlhých rokoch zlých skúseností s výkonom spravodlivosti nebude „náprava“ jednoduchá. Súdnictvo a prokuratúra sú totiž strategicky nenahraditeľné zložky riadenia štátu. Sú akýmsi jeho svedomím. Bieda tejto krajiny, ktorá najviac bolí ich bežných občanov najmä v spomínaných hladových dolinách, je predovšetkým výsledkom nevhodnej a priam diletantskej práce tých politikov, ktorí doslova „hrabú“ len pre seba osobne, svoje politické strany, sponzorov svojich politických strán a na to, aby videli občana, ktorý v nich pri ostatných voľbách veril im už nezostáva energia, čas a nezriedka ani ochota. Nechajú sa korumpovať podnikateľmi rôzneho druhu bez ohľadu na hlasy voličov, ktoré ich do funkcie „vyniesli“. Nečudo potom, že volič je bezradný a pomaly už neverí ani tomu, čo doslova vlastnými očami vidí a vlastnými ušami počuje.

Mnohí z občanov nezávideniahodnú situáciu riešia individuálne – odchodom z krajiny. Nie však preto, že by sa cítili byť menejcenní. Naopak, táto krajina im je svojou realitou „malá“ možnosťami alebo nízka myslením a už sa do nej akosi mentálne nezmestia. Aj napriek tomu, že na ňu podľa príkladu mnohých krajanov, vždy s láskou spomínajú a často sa do nej aj vrátia s úmyslom zveľadiť ju. Neodchádzajú len pre vidinu hospodársky lepšieho života v zahraničí, lebo predstava o sladkom živote, ak v danej krajine prisťahovalec nemá žiadne zázemie, je úplne mylná. Ak človek nie je „doma“ je to spočiatku mnoho rokov viac príbehom o utrpení. Výsledky sa zvyknú prejaviť až vtedy, keď o svojich kvalitách takýto človek trpezlivo a často s nadľudským vypätím svoje okolie presvedčí. Dovtedy je to nepochybne nezávideniahodné obdobie. Nemáme preto žiaden dôvod tých, ktorí našu krajinu neopustili s nenávisťou haniť a ani im závidieť. Slováci boli v historických dokumentoch spomínaní ako národ prajný. Prajnosť je tiež súčasťou dobrých ľudských vlastností. Skúsme teda v tejto tradícii pokračovať.

Aby sa pojem „politik“ v tejto krajine nestal urážkou, o akej pred časom písali médiá pri spomenutí pojmu „Smerák“, musíme dať pri nastávajúcich voľbách hlas takým ľuďom, aby nás ku koncu volebného obdobia nesklamali. Na to, aby naša voľba nebola mylnou, sa však musíme hlbšie započúvať do ich predvolebnej rétoriky a nielen to, musíme sa zaujímať a najmä si pamätať to, čo v našom ale aj proti nášmu záujmu vykonali dávno pred aktuálnym predvolebným obdobím, aby sme opäť neurobili chybu pre nedostatočný záujem o vlastnú budúcnosť. Politikov predsa nemôžeme zodpovedne voliť podľa ich vyretušovanej tváre na pútači krátko pred volebným rozhodnutím. Je pre nás, občanov Slovenska, konečne potrebné začať uvedomovať si vlastnú štátnosť a nie deliť sa na Východniarov, Západniarov, Severanov a Južanov, ako to s obludnou obľubou my – Slováci často robíme. Neoddeliteľnou súčasťou nášho štátu sú aj menšiny, nech na ne nahliadame akoukoľvek optikou. Väčšina štátov na svete sa skladá s menších celkov, je preto nevyhnutné túto skutočnosť rešpektovať.

Je potrebné pripustiť tiež fakt, že väčšina politikov sa síce priamočiaro vyjadruje, aby im rozumeli všetci potenciálni voliči. No o priamočiarosti ich konania nie je vždy možné hovoriť. Je to najmä preto, lebo naplniť jasné sľuby býva podstatne zložitejšie, než ich, hoci v dobrej viere, vysloviť. Myslím, že aj preto, že sme doteraz boli benevolentní k výsledkom práce vládnucich politických strán, priepastnému rozdielu medzi ich sľubmi a reálnou skúsenosťou, voči konaniu samotných vlád a ich nezodpovednosti voči krajine ako celku. Aj preto máme nedostatok diaľníc a na nich pre štát neefektívne mýto, vysoko zadĺženú krajinu, potravinovú nesebestačnosť, problémy v školstve aj v zdravotníctve, nízke platy a dôchodky, bolestivú nezamestnanosť, vysokú mieru korupcie, krívajúcu spravodlivosť a vysokú nedôveru v štátne orgány. Doterajší politici si, presne ako v socializme, urobili z nás – občanov tejto krajiny obyčajných vazalov, aby nám mohli beztrestne do tváre kričať: „Vážte si, že máte vôbec prácu!“. O tom ako je platená a čo okrem mozoľov, stresu z práce, neuspokojivého zdravotného stavu a konečného rozčarovania z dôchodkového príjmu z nej máme, radšej nechám hovoriť, či písať odborníkov v daných oblastiach, ktorí tu ešte zostali a snáď dokážu tento stav posúdiť racionálnejšie.

Aj preto sa pýtam: „Koľko je to dosť?“ Kedy príde do politiky Slovenskej republiky konečne garnitúra, ktorá ovláda základné počty aj v prospech občanov tejto malej, milej krajiny? Je nevyhnutné, aby sme si všetci vrátane politikov uvedomili, že táto krajina a najmä jej stredná trieda, ktorá je ekonomickým základom každej hospodársky prosperujúcej krajiny už nemá žiadne rezervy. Spoliehať sa na dotácie EÚ sa donekonečna nedá. Najmä ak nám tu v korupcii (teda vo vreckách neoprávnených prijímateľov týchto výhod) podľa rôznych viac, či menej odborných odhadov „lietajú“ rádovo miliardy € ročne. Táto krajina už roky toleruje stav, keď si politické strany a ich prívrženci beztrestne prisvojujú obrovskú časť verejných financií a orgány, činné v trestnom konaní jednoducho v mnohých z týchto káuz nekonajú. Nekonajú, lebo nevedia, nevidia, alebo vidieť a vedieť nechcú alebo nesmú? Alebo majú túto slepotu, či neochotu nariadenú, prípadne aj zaplatenú? Ak nariadenú, tak kým? A ak zaplatenú, tak do akej hĺbky alebo výšky? Kam až siaha tá naša – slovenská korupcia a rokmi zakorenené korupčné myslenie?

Reči o províziách pre politikov, ich spolupracovníkov a sponzorov politických strán sa už stali bežnou realitou, ktorú, ako sa zdá, väčšina občanov toleruje. Je to priam trestuhodné a ľudia, ktorí nie sú korupciou zaťažení sa len čudujú „prečo?“. Dodnes nevyšetrená kauza „Gorila“, ktorá prináša neomylné indície, že koaliční aj opoziční politici, spoločne s ich sponzormi, ktorí si ich pravidelne pri voľbách podávajú, si tu doteraz nažívajú v akejsi bratskej jednote, zaručujúcej im aj ich potomkom komfortný život. Čo je však najhoršie, zotročujúc tým celý zvyšný slovenský národ. A to bez ohľadu na to, z ktorej časti Slovenska kto v našom národe pochádza. Väčšina súčasných aj bývalých vysokopostavených politikov však napriek hanlivej rétorike dnešných popredných politických predstaviteľov vlády napríklad nepochádza z Bratislavy, ktorú tak často citujú. Je načase spomenúť si na starú a súčasne stáročiami overenú pravdu, ktorá nemá svoje miesto iba v rozprávkach. A tou je fakt, že len transparentná a dobre zmýšľajúca vláda môže viesť prosperujúcu krajinu s jej spokojnými a prajnými občanmi.

Voľme preto v nadchádzajúcich voľbách len dobro, pretože menšie zlo nikdy nebolo dlhodobo prijateľnou alternatívou, aj keď sa nám to spočiatku akokoľvek zdalo. Zlo zostáva totiž vždy len zlom. Dokáže zmeniť len svoju formu, nikdy však vlastnú podstatu. Verím, že naši občania a občianky, ktorí vnímajú realitu a nielen propagandu, konzervujúcu doterajší už dlho neúnosný stav, rozhodnú v nasledujúcich voľbách správne, a to v prospech dobra pre všetkých občanov našej krajiny a že ho budú aj naďalej rozvíjať. Ľahké to byť nemusí, na to sme už napokon zvyknutí. Jediný cieľom je totiž, aby bol výsledok nášho rozhodnutia dlhodobo prijateľný a sprevádzaný sociálnou spravodlivosťou, transparentnosťou a hospodárskou prosperitou. A to nielen v záujme tých, ktorí v súčasnosti žijeme a pri nadchádzajúcej voľbe rozhodneme či a čo sa zmení alebo nezmení práve teraz, lež aj v prospech generácií našich nasledovníkov. Pretože ani oni nebudú chcieť byť otrokmi zlej reality. Budú chcieť žiť príjemný a zmysluplný život a napĺňať svoje vlastné predstavy. Tak, ako sme to chceli aj my, ktorí sme už v roku 1989 štrngali kľúčami na námestiach a dúfali v lepší život. Aj to bola zmena. Len jej realizácia nám akosi dlho trvá.

Dúfam a chcem preto veriť, že silnejšej spravodlivosti, väčšej porcie dobra v myslení, či konaní ľudí a lepšej hospodárskej prosperity v celej našej krajine sa ako generácia očitých svedkov socialistického marazmu ako aj nádejných zmien po roku 1989 ešte dožijeme. Vyzývam preto všetkých spoluobčanov a spoluobčianky, aby sme dali v každých parlamentných voľbách svoje hlasy lepšie spravovanej krajine, lepšej budúcnosti a lepším ľuďom. Aby sme napokon všetci to spomínané „dobro“ v jeho konkrétnych formách spoločne mohli nájsť a nezabudli ho neustále posilňovať. Naši nasledovníci nám za to raz budú vďační.

Martin Korman

Martin Korman

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vzdelaním som IT-špecialista, následnou dlhoročnou praxou expert a manager v oblasti informačnej bezpečnosti informačných systémov. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu